lodny dennik

17. január 2008 – štvrtok. Lake Timsah (jazero v Suezskom kanály) 30o34.8’ N 32o16.7’ E Dnes ráno o 10:00 prišiel pilot a vyplávali sme. Kanál je väčšinou jednosmerný, až na pár výnimiek, kde sa rozdvojuje a premávka je dvojsmerná. Cez kanál sa denne vypravujú tri konvoje. Z Port Said zo Stredozemného mora na juh do Red sea (Červené more) idú dva konvoje. Jeden ráno o jednej hodine a druhý o siedmej hodine ráno. No a z druhej strany zo Suezu v Red sea smerom do Stredozemného mora ide jeden a to o šiestej hodine ráno. My sme jachta, malá a úzka loď v porovnaní s tankermi čo sa tu preplavujú a máme výnimku. Lode tu idú oproti sebe a v miestach, kde sa kanál rozdvojuje sa vyhnú a pokračujú ďalej. Takisto sú v kanály aj dve takzvané jazerá, a ak je premávka príliš hustá, niektoré lode tu čakajú na kotvách do druhého dňa. Organizácia je veľmi dôležitá a každá jedna loď tu musí mať miestneho pilota. Tí potom medzi sebou komunikujú rádiami po egyptsky, a zdá sa, že to nejak funguje. Rýchlosť akou sa lode môžu plaviť je 7 – 8 knt., ale my sme úzka loď v porovnaní s ostatnými a môžme ísť aj trošku rýchlejšie, a tak predbehnúť nejaké lode a prísť na tie rozdvojky načas. Náš pilot bol typický Egypťan, jediné, čo ho zaujímalo bol bakšiš a koľko kartónov cigariet dostane. Väčšinu času podriemkaval na mostíku, a keď sa prebral, tak sa snažil dojednať viac peňazí a viac cigariet. Asi po hodine plavby z Port Said začal kanál pretekať púšťou. Bolo to úžasné, všade samé piesočné duny a medzi nimi sa plavili obrovské lode. Celý kanál je však obklopený vojakmi, postávajú na brehu so samopalmi a niekde na vrcholoch dún Sinaiskej púšte vidieť aj guľometné hniezda. Bolo nesmierne krásne stáť za kormidlom a riadiť loď dolu Suezským kanálom. Keď pilot za vami drieme a všetko je na vás, tak je z toho akýsi pocit veľkej pýchy, hrdosti a šťastia. Vždy som nejak podvedome vedel, že sa dostanem blízko k lodiam, ale nikdy som netušil, že ja, chlapec z dediny v Strážovských vrchoch budem riadiť plachetnicu cez Suezsky kanál. Vďaka ti Bože za to! Po šiestich hodinách plavby sme prišli na Lake Timsah (jazero skoro v polovici kanálu). Bolo to ako oáza, obklopená plážami, palmami, mestečkom a piesočnými dunami. Na jednej z nich bol pamätník vojny. Veľký bodák sa týčil z púšte do neba. Je to pamätník na niekoľkohodinovú vojnu Egypta s Izraelom. Škoda, že na ňom neboli navešané aj topánky. Hovorí sa, že keď Izrael napadol Egypt, tak egyptsky vojaci od strachu a prekvapenia začali utekať do púšte, a keďže sa po púšti v topánkach zle uteká, povyzúvali sa a bežali bosí. Pamätníkov na tú vojnu tu majú viac, ako Červená armáda, ale tvária sa, že tie topánky v púšti nikdy nevideli. Tak to bolo písané v knihe o Egypte, ale či je to všetko pravda, to si musíte zistiť sami. Teraz však späť k pilotovi. Priplavili sme sa na Lake Timsah a pilot povedal, že ho nemá kto prísť zobrať malou loďou na breh a podľa jeho príkazov musíme loď uviazať na blízkom pontóne a on vystúpi. Owimu sa to však nepáčilo. Bolo tam málo vody pod nami a cítili sme, že je to ďalšia pasca na vyťahovanie peňazí. Na breh už vystúpiť nemôžeme, máme orazené pasy na odchod, a za miesto na pontóne sa musí platiť a navyše musíte dávať v noci pozor na zlodejov a ešte aj odháňať ľudí pýtajúcich cigarety a plechovky koly. Nakoniec sme však urobili ako povedal. Trval na tom, že on ako znalec pomerov vie, že hĺbka pod nami je minimálne sedem metrov, “no problém”, frajeril. Dvadsaťpäť metrov od brehu sme však narazili na dno a ostali stáť. To bolo kriku!!! Motory plnou parou vpred a našťastie bolo pod nami len blato. Dostali sme sa z toho. Zakotvili sme v bezpečnej hĺbke a veľa nechýbalo k tomu, aby ten klamársky pes, náš pilot nedostal po “papuli”. Owiho sa nám podarilo skľudniť v poslednej chvíli. Pilot zavolal na breh a o chvíľu už po neho išla malá loď. Zrazu to išlo. A čuduj sa svete, ešte mal toľko drzosti, že pýtal viac peňazí a o dva kartóny cigariet navyše, no Owi mu povedal, že nedostane nič, keď nás skoro potopil. A nasledovali vyhrážky, ” narobím vám zle, oznámim to ďalším pilotom a zajtrajšia, druhá polovica kanálu bude pre vás pohroma…” Nakoniec aj tak nič nedostal a nastúpil do malej lode. Samozrejme, že aj ti traja, čo pre neho prišli, pýtali cigarety. Dostali jeden kartón a sklamane odplávali. Toto jazero je veľmi pekné. Práve zapadá slnko a je omnoho teplejšie, ako doteraz. Naberá na sile a konečne cítiť, ako pripeká. Sme stále viac na juh a uprostred púšte k tomu. Odteraz by sa málo len otepľovať a to nás teší. Fakty a história Suezského kanála. Podľa kroniky faktov od autora Petra A. Claytona bol prvý kanál postavený v rokoch 610 – 595 pred Kristom. Spájal časť rieky Nil s Bitter lake (z dvoch jazier v kanály to väčšie). Jeho výstavba v tej dobe si vyžiadala 100 000 ľudských životov, prevažne otrokov. Po čase však kanál upadol do zabudnutia a znovu bol obnovený až perzským kráľom Dáriusom I. v rokoch 522 – 486 pred Kristom. Až po Červené more kanál rozšíril Ptolemy II. Philadelphus v rokoch 288 – 246 pred Kristom. Za vlády Rimanov upadol znovu do zabudnutia a bol opustený. Opäť ho obnoviť sa podarilo až Trójskej ríši v rokoch 98 – 117 nášho letopočtu. Vo svete sa v tej dobe viac obchodovalo, a keďže sa zväčšovala aj veľkosť lodi, kanál sa vo svojej vtedajšej podobe stával nepoužiteľný a znova upadal do zabudnutia. Prvý pokus postaviť nový, moderný kanál prišiel až za vlády Napoleona, jeho ľudia sa však pomýlili v matematických výpočtoch a predpokladoch. Mysleli si totiž, že hladina Červeného mora je o desať metrov vyššie, než hladina Stredozemného mora a od projektu sa vtedy ustúpilo. V roku 1833 skupina francúzskych intelektuálov prišla do Egypta a študovala možnosť postaviť kanál aj napriek “chybe desiatich metrov”. Nenašli však pochopenie u vtedajšieho vládcu Egypta, a tak sa vrátili do Francúzka. V roku 1846 založili spolok na výstavbu kanála, rozpracovali štúdiu a kopať sa začalo 25. apríla 1859. Do roku 1862 bola dokončená prvá časť kanálu a od roku 1864 za tri roky bol kanál prekopaný úplne. Nutné úpravy, značenia a nečakané problémy si však vyžiadali ešte nejaký čas do jeho otvorenia. 17. novembra 1869 sa po prvý krát preliala voda zo Stredozemného mora do Červeného mora cez kompletný “Suez kanal”. Celková suma na jeho výstavbu bola 100 miliónov U$ a bol to dvojnásobok predpokladanej sumy. Časom ešte trojnásobok tejto sumy bol potrebný na neskoršie úpravy a vylepšenia. Kanál mal veľký vplyv na svetový obchod a medzinárodnú politiku. Vďaka kanálu bolo omnoho ľahšie pre bohaté európske krajiny dostať sa do Afriky a kolonizovať ju. Sudán, Eritrea, Djibouty, Ethiopia, Somália, to všetko sú krajiny, ktorých život sa po otvorení kanálu náhle zmenil. Dodnes tam ľudia nemajú pokoj a mier, ale vládnu tam nepokoje, a keby nebolo kanálu, dnes by tá časť sveta, ich sveta, celkom určite vyzerala úplne inak. Celková dĺžka kanálu dnes je 190 km. Z Port Said do Lake Timsah je 78 km. Z Lake Timsah do Port Thewfih (Suez) je 84 km. Šírka kanálu je 300 m. Šírka medzi bójami (označujú bezpečnú vzdialenosť od brehu) je 180 m. Maximálny ponor lode je 16 m. Hĺbka kanálu je 19 – 20 m. Len pre predstavu, v roku 2003 preplávalo kanálom 17 224 lodi, čo je v priemere 8% svetovej lodnej premávky. Jeho význam je obrovský. Skracuje plavbu lodi, nakoľko nemusia ísť okolo celej Afriky, a šetria tak nielen čas a naftu, ale hlavne sa vyhnú mysu Dobrej nádeje v južnej Afrike. Tam je totiž najväčšie vrakovisko lodí vďaka obrovským vlnám a vetru prichádzajúcemu od Južného pólu. Dostanete sa tak do Európy za dva dni, namiesto niekoľkých týždňov.